Až do kona roka 2012 sme sa s láskou venovali dlhodobejšiemu fotoprojektu. Fotili sme rozsiahly imagebank pre znovu otvorený Hotel Devín. Táto budova ako jedna z mála v sebe ukrýva skutočný genius loci. Hotel po svojej komplexnej rekonštrukcii opäť zažiaril ako stálica. Veď predsa len je to nádherna realizácia slovenského povojnového funkcionalizmu.

V roku 2013 však budeme v príbehu pokračovať a to hneď dvakrát… a možno aj s vami :)

Týždeň putovania krajinou ohňa a ľadu.

Prísť na tento malý ostrov na okraji Arktídy bol vždy môj tajný fotografický sen. Mýtická krajina Islandu v sebe skromne skýva tie najpôsobivejšie prírodné divy Európy. Práve tu hrmia tie najväčšie európske vodopády so silou rozochvievajúcou zem, na ktorej stojíte. Len na tomto ostrove nájdete najväčší kontinentálny ľadovec Vatnajökull, ktorého predčia len tie polárne. A len tu môžete cítiť tu meditatívnu samotu na kamenistých čiernych pláňach, temných horách a rozprávkovo zvrásnenej krajine, tvoriacej dokopy tu najväčšiu európsku púšť.

Svoju výnimočnosť dopĺňa aj dymiacimi sopkami, nepredvídateľnou hrozivou lávou. A ktorá krajina sa môže pýšiť tým, že slovo gejzír pochádza z ich mohutne tryskajúceho prírodného divadla menom Geysir? Rozsiahla geotermálna aktivita tu urobila z krajiny obrovský tlakový hrniec plný vriacej vody a horúcej pary, ktorá v pravidelných intervaloch vytryskne do veľkej výšky.
Pre mňa ako fotografa – neuveriteľne veľa nepovšimnutého v rôznorodej krajine. Bola a stále je to pre mňa výzva, ktorá sa nedá naplniť počas jedného pobytu.

Cesta na Island bola pre mňa doteraz nedosiahnuteľný sen, pokiaľ som v ruke nedržal spiatočnú letenku do Keflaviku. Päť hodín letu utieklo rýchlo a polnočné pristátie bolo sprevádzané typicky islandsky – silným vetrom.
Medzinárdné letisko Keflavik je rušnou vstupnou bránou do krajiny, vzdialenou okolo 40 km od hlavného mesta Reykjavik. Nie nadarmo bolo zvolené v roku 2011 za najlepšie malé letisko v Európe.
Cesta začiatkom septembra bola naplánovaná ideálne. Turistická sezóna práve skončila. To dávalo šancu lepšie si užiť notoricky známe miesta ostrova. Obdobie od júna až po koniec augusta je rušné a podmienky umožňujú plne využívať terénne cesty vo vnútrozemi. To všetko bez zapadajúceho slnka a bez noci, čo pridáva tejto mystickej krajine ešte viac na svojej neopakovateľnosti. Turistický ruch tu prežíva veľký boom a služby pre turistov sú na výbornej úrovni.

Island je svojou rozlohou asi dvakrát väčší ako Slovensko ale na rozdiel od nás je v  severnom Atlantickom oceáne a len pár kilometrov tesne pod polárnym kruhom. Klíma ostrova je pri tom mierna vďaka severnej vetve teplého golfského prúdu. Počas zimného slnovratu je preto v Reykjaviku často teplejšie ako v New Yorku alebo v Zurichu. Svoj názov Iceland by si mal skôr vymeniť s Grónskom, pretože Iceland je viac zelený ako Greenland, teda Grónsko. “Zelený” má aj svoj postoj k využívaniu svojho geotermálneho energetického potenciálu vďaka aktívnej sopečnej činnosti. Tá sa tu hojne prejavuje, pretože sa tu stretávajú dve kontinentálne tektonické dosky. Práve vďaka nej tu pred 20 miliónmi rokov vznikla najmladšia európska krajina a z geologického hľadiska urobila z Icelandu malého dorastenca.
Z historického hľadiska sa dejiny začali písať v 6. storočí príchodom prvých írskych mníchov na neobývaný ostrov. Následne to boli Nóri a Švédi, ktorí dali v polovici 9. storočia ostrovu názov Snežná krajina. Názov samotného hlavného mesta Reykjavik pochádzal z prekladu Dymový záliv, podľa pary stúpajúcej z miestnych termálnych prameňov. Island má od roku 930 prvý parlament v Európe. Silný nórsky vplyv tu bol do konca 14. storočia, kedy Island prechádza pod dlhodobú Dánsku nadvládu až do 20. storočia. Aj teraz sa žiaci v školách stále učia dánsky jazyk. Na základe zákona o únii získava v roku 1918  Island autonómiu v rámci Dánskeho kráľovstva. Samostatnosť však bola prerušená počas druhej svetovej vojny (1940-1941) okupáciou Angličanmi a následne, keď začal v 50. rokoch konflikt v Kórey, aj Američanmi. Kontraverzná strategická vojenská základňa Spojených štátov v Keflaviku bola uzavretá až po 45 rokoch v roku 2006, po dlhých diskusiách islandského parlamentu. Momentálne na Islande žije okolo 320 000 obyvateľov a 2/3 z nich žije v Reykjaviku a priľahlom okolí. Spoločnosť je tu vskutku veľmi liberálna, veď Gay Pride sprievod má viac účastníkov ako sprievod počas islandského národného dňa, a to sú Islanďania na seba a svoje sviatky hrdí viac ako dosť. Kriminalita je tu veľmi nízka a štatistiku väzníc zapĺňajú najmä Litovci.

Moja fotografická cesta Islandom smerovala najskôr na južné pobrežie, kde sme sa dostali našim zapožičaným terénnym autom už niekoľko hodín po pristáti. Tam už nás obklopovala prírodná rezervácia Flói v delte rieky Ölfusá, raj ornitológov. Rieka sa tu delí na veľké množstvo malých riečok a ramien, ktoré vyzerajú akoby mali každý deň svoje koryto na inom mieste. Korytá a ich prietoky sú na celom ostrove len pod vrtkavou svojvôľou roztápania miestnych ľadovcov.
V prvom rade sme potrebovali nakúpiť zásoby v poslednom väčšom meste na našej trase z Reykjaviku na východ a Selfoss bol vyborný tip, ktorý sme dostali. Jeho 5700 obyvateľov z neho robí v miestnej mierke lokálne centrum. Takže výsledkom nášho prvého rána boli tri prepravky jedla, tekutín a plynových náplní do variča.
Stály smer na východ nás viedol popri ikonickom vodopáde Seljalandsfoss, ktorý sa dá prejsť pod skalným prevysom dookola aj zozadu. Zdvihnutá skalná stena vodopádu tu vytvára odolnú prekážku voči prevládajúcemu západnému vetru. Jeho sila tu bola dosť veľká. Vďaka tomu sa nám prvýkrát predstavil, odteraz všadeprítomný, horizontálny dážď. Už na tomto mieste som pochopil, že trpezlivosť a dobre vybavenie sú nevyhnutné pre fotenie na Islande. Pobrežie ďalej smeruje k najjužnejšiemu cípu ostrova, kde je mestečko Vík so svojimi obrovskými čiernymi plážami, ale hlavne čadičovými útesmi a rozbúreným oceánom. Čadič tu vznikol pomalým tuhnutím lávy a kryštalizoval do krásnych šesťhranných stĺpov, ktoré vytvárajú píšťaly obrovského kostolného orgánu. Oceán, burácajúci do týchto skál, bol hlučnejší ako 10 naraz prechádzajúcich IC vlakov. Úplne prirodzené prostredie pre hniezdenie papuchalkov. Tie sa vďaka svojmu roztomilému vzhľadu stali najpopulárnejším zvieratkom Islandu. Nerátam všadeprítomné ovce. Tie sme nenašli iba na ľadovci.

Ďaľší postup na východ priniesol aj ďalšie zaujímavé svetové unikáty. Prejazd cez Eldhraun, najrozsiahlejšie lávové pole na svete. 600 kilometrov štvorcových rovinatej plochy zvrásnenej vyvrhnutým sopečným materiálom bolo dielom jedinej erupcie sopky Lakagígar v roku 1793. Táto erupcia bola najsilnešou od osídlenia Islandu a zdecimovala až 80% percent domácich zvierat a okolo 20% obyvateľstva. Globálne dôsledky erupcie boli priam katastrofické. Zmena klímy spôsobila ochladenie celej severnej pologule. V dôsledku týchto zmien zažila Severná Amerika v roku 1794 historicky najchladnejšiu zimu. Rieka Mississippi vtedy zamrzla až po New Orleans. Teraz je táto čudesná oblasť pokrytá 10 centimetrov hrubým kobercom mäkkučkého zeleného machu ako pokrčený zelený matrac.

Cesta cez toto pole je ako tenká línia pretínajúca zelenú placku, viditeľná aj zo satelitu. Priviedla nás k nenápadnému dlho osídlenému mestečku Kirkjubæjarklaustur.  So svojimi 140 obyvateľmi leží na okraji lávového poľa. Toto miesto má už dlhé storočia religiózne pozadie, z ktorého zapamätateľne vyčnieva udalosť z už spomínaného roku 1793. Okolie Kirkjubæjarklaustur bolo erupciou značne zdevastované a hrozilo, že prúd rýchlo sa pohybujúcej lávy zničí aj samotné mesto.
A tu začína jeden z najnesmrteľnejších príbehov histórie Islandu. Reverend John Steingrimsson zvolal všetkých ľudí do chrámu. Zatiaľ, čo sa vonku diali úchvatné špeciálne efekty, vnútri za zatvorenými dverami odznela najplamennejšia reč do duší hriešnikov, ktorí svojou bezbožnosťou spôsobili túto skazu.
Revered do svojich pamätí zapísal: “Nebál som sa a chcel som si byť istý, že každý v chráme je pripravený prijať to, čo si chce od nich Boh vziať. Boh bol naozaj privolaný, vyslyšal moju modlitbu a oheň už nemohol pokračovať ďalej”. Reverend John nikdy nezapochyboval o tom, že Boh vyslyšal jeho prosby a zachránil mesto pred postupujúcou lávou. Mestečko Kirkjubæjarklaustur zasa nikdy nezabudlo, že má vďaka nemu v nebi takú dobrú známosť.

Každé miesto tu je späté s nejakým zaujímavým príbehom. Niektoré sú z obdobia starodávnych vikingských ság a niektoré zasa už zo súčasných hollywoodských scénarov. Známy režisér Ridley Scott si pre svoj scifi horror Prometheus vybral úbočie sopky Hekla a vodopád Dettifoss s najväčším prietokom vody v Európe.
Ešte viac obsadzovanou lokáciou na natáčanie je 248 metrov hlboká a rozľahlá ľadovcová lagúna Jökulsárlón, ktorá ústi do mora. Predstavuje 18 km² najhlbšieho jazera na Islande. Úžasná ľadovcová scenéria lagúny bola súčasťou napínavých príbehov vo filmoch Die Another Day, Tomb Raider a Batman Begins.
Obrovské ľadové kryhy, ktoré sa odlamujú z najväčšieho islandského ľadovca Vatnajökull, tu vo veľkosti rodinných domov odpočívajú, až pokiaľ sa nedostanú do drtivého príboja vĺn na pobreží. Čierná pláž je potom posiata nespočetným množstvom ľadových drahokamov. Fotografovanie na tomto mieste vás prinúti úplne zabudnúť na čas, hlad a chlad prichádzajúci od ľadovcov.

Vysočina vo vnútrozemí Islandu bola pre mňa od začiatku miestom, kde sa konečne budem môcť zbaviť posledných civilizačných nánosov na našej ceste. Moje veľké očakávania z vnútrozemia začala do bodky vypĺňať legendárna terénna cesta F208. Na ostrove sú cesty s písmenom F nezpevnené a určené len pre vozidlá s náhonom všetkých kolies. Divoko poskrúcaná čierna krajina sa striedala s krátermi, zelenými údoliami plnými machu a množstvom azúrových jazier, vodopádov, či riečnych brodov. Cesta smeruje do prírodnej rezervácie Fjallaback. Tu sa nachádza druhá najväčšia geotermálne aktívna oblasť na ostrove.

Jej srdcom je Landmannalaugar, čo v preklade znamená Dúhové hory. Čím nevľúdnejšie počasie tu zažijete, tým väčší pôžitok tu budete mať z kúpeľa v horúcej termálnej rieke. Dúhové hory sú miestom, kde pomaly ztuhnutá láva dala ryolitu rôzne živé pestrofarebné podoby. Toto miesto s chatou, kempom a nevyhnutným zázemím, je počiatočným bodom jedného z najkrajších peších trekov na svete. Laugavegur (Cesta horúcich prameňov) vás 4 dni povedie na juh až do Þórsmörku.
Landmannalaugar nás po poldňovom brodení riekami autom privítal snehom a vetrom, ktorý dosahoval rýchlosť až 100 km/h. V noci hravo vytrhal polovicu kotviacich kolíkov na stane, ktoré boli zatlčené ťažkým kladivom do pevného podlažia. Okolité kopce s jazerom Frostastadavatn boli ako pocukrované čerstvým snehom a fotiť som ich mohol iba vďaka tomu, že som si kľakol na kolená a so statívom tak ustál tvrdé poryvy silného vetra. Vtedy si predstavte, že sa v mysli vrátite k momentu, keď ste prvýkrat držali v rukách letenku na Island, netušiach o týchto scenériach ako z inej planéty. Jednoducho tam fotím na kolenách a od radosti kričím proti vetru.
Cesta nás ďalej vedie vysočinou na západ k sopke Hekla. Zaslúži si najvýznamnejšie miesto v galérii slávnych islandských sopiek. Svoj hnev prejavila už niekoľkokrát a stále očakávajú, že nepovedala svoje posledné slovo. Pre svoju zlovestnosť ju tiež prezývajú aj Bránou do pekiel. Stále patrí medzi 22 aktívných sopiek na ostrove.
Tvrdo stúpam strmým svahom sopky a moje vibramy sa zabárajú do sypkej lávovej strusky. Naberám výšku až pokiaľ nemám ten najlepši výhľad na vzdialený červený vodopád Rauðufossar spolu so zasneženými vrcholkami hôr v pozadí. To čo tu Hekla vytvorila je pozoruhodné.
A práve pod ňou teraz v riečnom brode niekoľko posádok riešilo dilemu ako vytiahnúť z prúdu ľadovcovej rieky uviaznuté terénne auto. Stretnúť sa s touto situáciou alebo s prevráteným autom, tu nie je nič vynimočné. Preto sa oplatí cestovať v skupine viacerých áut. Inak sa trošku načakáte.

Do polovice 19. storočia Islanďania verili, že kopce Kerlingarfjöll obývajú tí najkrvilačnejší banditi. Do tohto obdobia sa tu nikto neodvážil ísť. Až v roku 1941 bolo toto pohorie dôkladne preskúmané. To nás presvedčilo veľmi rýchlo. Preto sa čo najskôr stáčame na sever a mierime po ceste vydedencov do úplneho stredu Islandu. Prašná cesta s nami stále hádže zo strany na stranu a podvečerné slnko sfarbí nekonečné čierne kamenné polia na červeno.
Vitajte na Marse.
Noc nás zastihla omnoho skorej ako sme predpokladali. Utáborili sme sa na vyvýšenom chrbte tejto planiny. Je jasná nočná obloha a vonku tu v noci už mrzne, veď sa nachádzame v samom strede ostrova. Svetlo nášhi stanu tvorí v tejto bohom zabudnutej časti jediný zdroj svetla. Žiadne náznaky civilizácie. Len čierna kamenistá planina, mesiac výchadzajúci spoza vzdialeného ľadovca Hofsjökull…

A vtedy sa to stalo. Nebo ožiarilo zelené tancujúce svetlo a ja som len ticho sedel pri fotoaparáte. Náš zelenosvietiaci stan bol priamo pod polárnou žiarou. V tú noc som mal veľmi zvláštne sny a fotografia z tej noci mi ich stále pripomína.

Za týždeň sme v južnej časti a vo vnútrozemí najazdili okolo 1400 km. Len na porovnanie okružná cesta okolo ostrova meria 1337 km a bola dokončená len v roku 1974. Z toho niektoré časti stále nemajú zpevnený povrch vozovky. Týždeň v islandskej krajine je dostatočne dlho na to, aby ste sa domov vrátili duševne vykoľajený ako po návrate z Marsu. Ale zároveň tiež priveľmi krátko na to, aby ste s fotoaparátom objavili aspoň štvrť ostrova, a preto som nebol v krajine ohňa a ľadu poslednýkrát.
Na budúce však už pre istotu s rezervným plynovým varičom. Ten náš pokazený sme pochovali do sopečného popola a museli variť len v horúcich termálnych prameňoch.

Čo si so sebou zobrať…
… spacák je užitočný, aj keď sa nechystáte práve stanovať. Najdrahšie ceny služieb v Európe sú zreteľne cítiť a ubytovanie v penziónoch a hosteloch môžu byť efektívnou voľbou.
… horizontálny dážď vám ľahko ukáže, že nepremokavé oblečenie sa stane pre vás nevyhnutnosťou, pokiaľ nechcete spoznávať krajinu spoza okna.
… kreditná karta je použiteľná úplne všade, hotovosť nie je potrebná ani na najodľahlejšej chate.
… trpezlivosť, trpezlivosť, trpezlivosť. Počasie je veľký pán a na Islande obzvlášť. Tu sú totiž len ukážky počasia a striedajú sa neuveriľne rýchlo.
… plavky vám prídu v horúcej termálne vode určite vhod.
… vždy majte pripravený plan B a C a D a…. 

Vedeli ste, že …
… Island má najväčší počet používateľov internetu na svete (66%).
… počet Islanďanov sledujúcich denne počasie predstavuje 70%.
… podľa medzinárodneho prieskumu OECD je Island, v porovnaní s ostatnými jediná krajina, v ktorej dievčatá predčia chlapcov v matematike.
…Iislanďania veria v prírodné sily, nadprirodzené javy a v existenciu neviditeľných tvorov, škriatkov a obrov.
… Island je krajina s najväčším pomerom používania mobilných telefónov na svete. Je tu viac telefónov ako obyvateľov.
… Vigdís Finnbogadóttir bola prvá prezidentka na svete zvolená v demokratických volbách.
… národný park Þingvellir je jedným z dvoch miest na svete, kde môžete vidieť stretávať sa dve tektonické dosky severnej Ameriky a Euroázie. Môžete dokonca aj šnorchlovať medzi nimi.
… Islanďania nemajú vo svojich menách priezviská.
… polícia na Islande nenosí zbrane, to môžu len špeciálne jednotky Viking Squad.
… podľa Transparency International z roku 2005 je Island krajinou s najnižšou korupciou na svete.
… 80% energie vyrobia z obnoviteľným zdrojov.
… jedna tretina všetkej vyvrhnutej lávy, ktorá pokryla zemeguľu za posledných tisíc rokov je z Islandu.